Cesta do Himaláji - deň desiaty - Manang, oddychový deň

19.-21.4. 2019 Manang - Tilicho Lake

     Doteraz všetko čo som napísal som čerpal z denníka, ktorý som si na odporúčanie bratranca Riša písal, aby som sa niekedy k tomu čo som zažil vedel vrátiť, myslím si, že to bolo dobré odporúčanie, lebo som každým jedným "článkom" v tejto necestovateľskej dobe znovu mohol zažiť aspoň v spomienkach túto krásnu cestu a tí ktorí si ju čítate so mnou, vám mierne priblížiť cestovanie a turistiku v Nepále, ale tieto tri dni ktoré nasledovali boli moje zápisky v denníku naslednovné:

19.4. - Day off, prechádzka, budhistická omša

20.4. - presun Tilicho base camp, najlepšia sprcha v chaldničke, stretnutie Českých bratov

21.4. - Tilicho Lake 4916 m.n.m, krásne výhľady, prechod cez 5000m, bolesť hlavy, druhá noc v chladničke, cítim, že tu je menej kyslíka, nemám myšlienky ani silu na písanie

     Spomienky mi však ostali, aspoň čiastočné a s prehliadaním fotiek sa obnovovali čím ďalej tým viac, tak som sa skúsil rozpísať ....

     Ráno v Manangu sa prebúdzame s Vilom prvý krát bez budíka a skorého ranného vstávania, budí nás však premávka na hlavnej ulici. Manang je niečo ako krajské mesto, tak vás možno prekvapí, že to nebola premávka plná áut, alebo ľudí, ktorí sa niekde naháňajú, nie bolo to stádo kôz, ktoré sa presúvali na pastviny v okolí, na krku mali zvonce a naše okná sú znovu prakticky len na okrasu, ako keď si v kabriolete vytiahnete okienko, aby na vás nefúkalo ... je to príjemne prebudenie asi o 9 ráno, slnko už bolo na oblohe a opieralo sa nám o okno v tej chvíli vám ku šťastiu už veľa nechýba. Ešte z postele hodnotíme čo máme za sebou, za posledné 4 dni sme prešli cca 100 Km a urobili cez 4500 výškových metrov, rovná sa to približne hrebeňovke Nízkych Tatier s malými rozdielmi, máme na chrbte 20kg batohy a sme o kilometer a pol vyššie. Rok pred týmto výletom sme ju šli a po 2 dňoch ukončili ... :-D

     Aby som nezabudol hněd takto z rána , Miško a Tomáš sa vybrali počas aklimatizačného dňa na túru k "Ice Lake", jazero nachádzajúce sa vo výške asi        4600 m.n.m, čo je o tisíc výškových metrov vyššie ako Manang, ja som bol rád, že som dokázal vyjsť po schodoch do reštaurácie na raňajky. Po raňajkách sme si oprali veci a ľahli ešte spať. Aklimatizačné dni je potrebné poctivo dodržiavať, aby ste predišli výškovej chorobe. Ako náhle prekročíte 3000 m.n.m je potrebné sa držať pravidla, nikdy nespať vyššie ako 500 výškových metrov z noci na noc, cez deň môžete vystúpať vyššie, ale spať nie a každých 1000m si dať aspoň jeden aklimatizačný deň a zostať na tej istej výške, čím vyššie pôjdete je potrebné tieto aklimatizačné dni predlžovať. Existujú lieky, ktoré vám pomôžu s vyrovnaním tejto výškovej choroby, ale bral by som ich až ako poslednú možnosť, radšej spomaliť výstup a aklimatizovať sa, ako pchať do seba lieky, po ktorých treba aj tak radšej zostúpať a piť veľa tekutín.

     Ja s Vilom sme sa vybrali cez obed aspoň na krátku prechádzku videli sme na kopečku za mestom rozostavaný budhistický chrám, pre nás prechádzka ako stvorená, chceli sme trochu nasať miestnej náboženskej kultúry, bolo to však stavenisko a všade boli lešenia, zavreté vchody a cez okná sme videli len nástroje, vysávače a podobne, z vonku to však vyzeralo nádherne.

     Počas prechádzky sme však počuli hlasy, boli to spevy, budhistická modlitba, pri stavenisku sa nachádzal starý budhistický chrám, kde sa miestny schádzali k modlitbe. Odvážili sme sa vojsť dnu, pri vchode sme sa vyzuli, ešte že sme mali opraté ponožky 😊 malá vsuvka. Viete kedy sa máte v Himalájach osprchovať? Keď vám miestny povedia, že smrdíte ... :-D

     Ale späť, vošli sme dnu, zažívali sme zmiešané pocity, sila toho miesta na nás vplývala, podobnú silu som dlho nezažil a niečo mi aj nahováralo, že tam nepatrím, asi aj kvôli tomu, že som si chcel urobiť video ... spravil som ho... potom sme tam, ešte chvíľu ostali a užívali atmosféru. Sila budhistického náboženstva, nás sprevádzala počas celého treku, modlitebné vlajočky na každom kroku, modlitebné valce, ktoré sa pri otočení majú posielať modlitbu alebo presnejšie Mantru do neba, aby sa vyplnila a hlavne ľudia, ktorí podľa toho aj zjavne žili, boli milí, usmievaví a snažili sa byť nápomocní, neviem či to je len náboženstvom alebo náboženstvo je životným štýlom?

     Čas pokročil a my nabití pozitívnou energiou sme sa vybrali na večeru do nášho hotela, kde sa vrátili aj naši makači. Ukazujú nám krásne fotky a keďže chalani mi ich poslali, tak si užite tiež, nabudúce musím prísť v lepšej kondícii alebo si vyhradiť viac času aj na bočné trasy.

     Večer znovu sedíme v reštaurácii pri príjemnej večeri, kde prechádzame náš plán cesty, mali sme pokračovať do dedinky, na ktorú si dnes už ani nepamätám, keďže po ceste máme ďalší bočný trek na najvyššie turisticky dostupné jazero na svete "Tilicho lake", ktoré malo byť ešte krajšie ako "Ice lake", ja ako plánovač som sa mierne bál každej zmeny, voči plánu, mali sme tam však rezervné dni, ktoré sme zatiaľ vďaka bohu nemuseli využiť, doteraz nás podržalo aj počasie aj zdravie 😊. 

     Po pár úvahách padá teda rozhodnutie, že sa ráno pustíme na bočný trek na Tilicho Lake, veď kedy sa tu ešte dostaneme a budeme mať možnosť to vidieť ...no tak skoro nie ... Porušíme síce pravidlo, ktoré som spomínal na začiatku, budeme spať o 700m vyššie ako dnes .... uvidíme čo to s nami spraví.... tento trek by našu cestu mal predĺžiť o 3 dni, kedy by sme sa znovu mali vrátiť do Manangu a pomôcť s aklimatizáciou na prechod cez Sedlo Thorong La. Ideme si teda ľahnúť, aby sme mohli skoro ráno vyraziť.

Pôvodne som si myslel, že tieto tri dni zhrniem do jedného článku, ale nejak som sa rozpísal, tak pokračovanie nabudúce 😊